verte - neverte

Piatok vám dáva nádej na kľudný ničím nerušený víkend. Aj príde, aj si ho užívate a myslíte si, že bude nekonečný. Sobota preletí, ako blesk a od nedele rána k večeru je to len krok. V pondelok ráno, po nekonečnom zvonení budíka , sa konečne zdvihnete a idete si pretrieť oči, aby ste sa pozreli na ešte tmavé ráno, na celkom vysokú teplotu na toto ročné obdobie. Vzhľadom k tomu počasiu sa oblečiete, pokúsite sa vylepšiť to, čo vám ukazuje zrkadlo a v duchu si premietete, čo musíte prvé urobiť a čo chcete urobiť najlepšie, ako viete. Som pripravená na nekonečné množstvo otázok, mám  pripravené odpovede. Pýtam sa sama seba, či sa v piatok udialo niečo závažné, keďže som bola odcestovaná, čo sa dozviem za niekoľko minút, možno do hodiny. Premietam si jedného pracovníka za druhým a skúmam, svoje pocity voči nemu. Kto zaútočí nejakou požiadavkou, zvýšením platu alebo prehodnotením jeho zaradenia. Čaká ma jednanie a preškolenie. Zaželám si sama dobrý deň a zatváram dvere svojho bydliska, aby som sa dostavila na pracovisko a bludisko vzťahov. Prejde pár pracovných, dovtedy celkom normálne prežitých hodín, keď mi dobrá pani Preklebetná prezvoní, že môj podriadený sa nemiestne správa k pani Návštevovej. Koketuje s príjemnou, na posúdenie z môjho pohľadu ženy, aj peknou ženou. Jeho oči žiaria, lesknú sa a jazyk sa podkýňa, nie od vzrušenia, nie z pohľadu na ňu, ale z požitia niečoho, čo má vôňu odlišnú od vody, kávy alebo minerálky, aj grády vyššie, ako je voda, mlieko ale veľmi podobné grádom výške prikázanej rýchlosti v meste, len bohužiaľ na pacovisko nevhodného. Len čo si ho predvoláte, prehovoríte mu do duše, stihnete sa prezvedieť, ako sa dostal k alkoholu, už máte telefón zo sekretariátu riaditeľa, s pozvánkou na audienciu. Keď pánovi Opojenému poviete, kto volal , pán Opojený vám stihne povedať, že ho hostil sám pán riaditeľ. Pripravená s touto informáciou som odkráčala pár binárnych metrov k vládnej miestnosti, kde okrem riaditeľa sedí i pani Návštevová. Už čakáte, že sa na moju nevinnú, ale zodpovednú hlavu zosype vrece výčitiek. Rozmýšľam, či vystrelím ochranný štít, keď z úst riaditeľa sa nesmelo vysúka konštatovanie, že pani Návštevová povedala, že pán Opojený je indisponovaný a padne otázka z jeho úst, ktorá ma nechá pár sekund s otvorenými ústami, zaviazaným  jazykom a nemotou. S pevne zabodnutým zakaleným pohľadom do mojich hlbokých a nežných očí, sa opýtal: „Prosím Vás, kde pil?“ Úžas v očiach zakryjem sklopením mojich čiernych a maskarou predĺžených mihalníc a takmer nečujne odpoviem, že neviem. Viem o tom a postarám sa o to, aby opustil pracovisko. Pani Návštevová sa dušuje, že o tejto situácii bude indiskrétna, veď chce spolupracovať. Zabezpečila som bezproblémový odchod pána Opojeného z pracoviska a venovala sa pani Návštevovej. Na konci sa pani návštevová opýtala: „Vy viete, kde bol pán Opojený. Prečo ste riaditeľovi klamala ? „ Lebo pili spolu.“      A tak moja krátka lož vyšla napovrch. Takže tento deň nebol pre moju spokojnosť úspešný. Klamala som. Nedokázala som povedať pravdu. Neobvinila som riaditeľa, že za pána Opojeného nesie zodpovednosť on. Nechcela som vrhnúť škaredé svetlo na spoločnosť, ktorá ma zamestnáva, ktorá ma platí a zaisťuje mi, aby moje deti ešte nemuseli chodiť do práce, ale sa vyžívali v napĺňaní mozgu vedomosťami. A ja sa zamýšľam znovu nad diskusiou niektorých blogerov o tom, čo nám dalo 20 rokov slobody slova, vyznania a nezávislosti.