verte - neverte

V piatok som sa nachádzala na mieste, kde sa stala vražda.
Najskôr vám ale vyrozprávam o vražde, ktorá sa stala v období socializmu. V lete 1986. Bola som veľmi mladá a veľmi vyplašená. Teraz som už len vyplašená , ale ani stará nie som. V Dubnici je minibasa a v Ilave je maxibasa. V tej dobe pracovalo v ZTS cca 15 tisíc ľudí a samozrejme väzni museli povinne pracovať, pokiaľ neboli maródi. Keď ich po rokoch „núteného“ pobytu v base pustili, veľa z nich ostávalo bývať v Dubnici. Mesto malo takmer 20 slobodárok, závod ich zamestnal a nakoniec mali tu veľa kamarátov, frajerok, ale i nepriateľov, s ktorými si bolo treba vybaviť účty. V to leto som bola ubytovaná v jednej z ubytovní. Počet obyvateľov, s ktorými som sa tam zoznámila, by sa dal zrátať na dvoch rukách. Nepoznala som kto , s kým a prečo paktuje, alebo mu „niečo“ dlží. V jedno popoludnie som zaregistrovala veľký ruch, trieskanie dverí, krik, behanie po schodoch. Najprv som tomu absolutne nevenovala pozornosť a išla som si pripraviť do kuchyňky, oproti mojej izbe, čaj. Bolo teplo, balkónové dvere boli otvorené, keď som začula:                                                    „Držte ho, nepúšťajte ho za mňou.“  Nato zrinčalo sklo. Samozrejme, moja dievčenská zvedavosť zvíťazila, vyšla som na balkón, naklonila sa a uvidela na balkóne izby na  prvom poschodí mladého muža, s krvácajúcou rukou, ktorý už z celých pľúc kričal: „Zavolajte políciu! On ma chce zabiť! Držte ho!“ Nechala som čaj čajom a utekala som z budovy preč. Pred budovou už stálo niekoľko obyvateľov. Vrátnička vyšla tiež, volala záchranklu a po ceste utekal iný mladý muž zavolať policajtov. Policajti v tej dobe sídlili od tejto ubytovne ani nie 100 m. Videli sme, ako dvaja vybehli na cestu a pozreli našim smerom. Aj z ubytovne vybehol človek. Bol zakrvavený a zakričal, otočiac sa na ostatných:                                                      „Sľúbil som mu v base , že ho raz nájdem a zabijem ! Svoj sľub som dodržal.  A teraz sa idem udať p o li ca j tom.“       Vykročil tým smerom a naozaj sa išiel udať. Medzitým prišli i policajti. Samozrejme na aute. Nemocnica je od Dubnice vzdialená 6 km a záchranka prišla o 12 minút. Keď dopichaného nakladali, ešte žil. Po niekoľkých hodinách umrel.

A teraz sa vrátim k minulotýždňovému piatku. V piatok ráno nikto nekričal, nikto nedupal, ani nebehal. Ani ja som sa netriasla od strachu ako osika. Okolie bolo veselé, dokonca sa podaktorí aj posilňovali niečím bielym, na zohriatie. Síce nemrzlo, ale bola hmla a iba 4 stupne. Vražda mala prebehnúť v dvoch etapách. Streľbou do čela a ranou istoty nožom, do hrdla. To postihnutý, skrytý  v maštali,  ešte nevedel. Nevedel, prečo je na dvore o niekoľko chlapov viac, ako inokedy. Nevedel, prečo sa kúri v kotloch a je pripravené veľa vody. Nevedel, že posledný krát vidí svitať nový deň, ktorý bude jeho posledný. Pomaly sa rozvidnievalo, keď pán dvora vyšiel, mrkol na ostatných a pobrali sa vykonať naplánovaný čin. Otvoril dvere na maštali, vošiel dnu s pripraveným lanom. Za ním kráčal jeho syn s nabitou puškou a mäsiarskym nožom. Náhle sa ozval žalostný kvikot odsúdeného na popravu a zaznela streľba. Nastalo ticho. Pán domu vyšiel von s úsmevom tvári:           „ Na prvý ráz sa zvalil.Môžte ho vytiahnuť!“ – rozkázal. Ostatní chlapi vytiahli brava von, zabodli nôž do hrdla, chytali krv na krvavnice, obárali variacou vodou, škrabali srsť, žartovali a tešili sa na chutný obed z neho a na ostatné zabíjačkové špeciality. Verím, že vám neušli súvislosti.