verte - neverte

Cesta nazad na Slovensko už tak pohodová nebola. Odchod sme mali o 21.30 spred hotela a kým sa autobus pomotal po Zlatých pieskoch, ubehla ďalšia hodina, keď sme zamierili na Rumunsko. Podriemkávali sme, cesta ubiehala tmou. Ešte v Bulharsku sme prechádzali cez most cez Dunaj. Nič by na tom nebolo, ale bola noc a na ňom sa robila oprava vozovky! Povedzte príklad od nás, kedy sa v noci niekde robia opravy? Neviem koľko meral, ale určite bol dlhší, ako cez Dunaj v Bratislave. Ďalšou vynútenou „zastávkou“ bola havária pri jednom motoreste. V protismere prichádzali dve sanitky, ktoré si, ak som dobre pochopila, „vymieňali“ cestujúcich. Bola to veľmi škaredá havária. Kamión sa dostal do protismeru a pod podvozok zobral celý predok osobného auta. Zaspal? Išiel rýchlo? Podcenil situáciu? Neviem. Viem len, že sme stáli i my za osobným autom a keď nám policajt dal pokyn, aby sme išli, hneď i spískol, lebo náš vodič autobusu chcel to osobné auto predbehnúť. Vodič začal vykrikovať-akoby ho policajt mohol počuť, že si myslel, že osobné auto nechce pokračovať v ceste. Pred nami zaradené! Bez vyhodenej smerovky! Tak sa náš vodič vyhováral. Sedela som  vpredu  a mala dobrý výhľad pred seba. Spať som už nezaspala, ale oči som mala zatvoreno-otvorené. Pomaly sa rozvidnievalo a cesta sa začala krútiť popod skalné bralá/Transilvánia?/ a ponad Dunaj. Ponad Dunaj neboli zvodidlá, ale vystavané betónové stĺpy, nahusto vedľa seba poukladané. Mala som dobrý výhľad na GPS i na tachometer vodiča a v spätnom zrkadle i na jeho tvár. Na ceste boli značky, ktoré zakazovali ísť, na tomto úseku,  väčšou rýchlosťou ako 50 km/hod. Celá trasa cesty bola rozdelená dvomi plnými čiarami. Táto trasa bola dlhá niekoľko desiatok km. Trvala takmer 2 hodiny. Cez ten čas ostatní dvaja vodiči spali. Jeden na sedadlách predomnou. Sledovala som GPS a tiež pohľad na vodiča. Začal sa nebadane sunúť do boku. Pretieral si oči, trel si celé predlaktia, padal na volant. Bolo vidieť, že sa mu viečka zužujú do štrbín a autobus začína prekračovať stredové čiary. V tom  momente som bola načisto prebratá. Sledovala som vodiča a bleskove rozmýšľala, či na neho zvolať. Lenže nechcela som vyvolať paniku v autobuse. Bola som presvedčená, že všetci spia. Dívala som sa na vodiča a začala triasť nohami spiaceho vodiča.

„Čo je?“ – zdvihol trochu hlavu.

„Mali by ste dávať pozor na kolegu , aby nezaspal.“ V tom momente bol posadený a oprel sa o opierku sedadla vodiča. Chvíľu sledoval cestu a potom sa ho opýtal: „Drieme sa ti?“, opýtal sa toho za volantom. „Nie!“ odpovedal druhý. O chvíľu sa znovu vystrel a spal ďalej. Ja nie. Mňa boleli nohy od brzdenia a modlila som sa, aby v protismere, poza tie vysoké skalné bralá, kde bola zákruta na zákrute, kde som odhadovala, či tie betónové stĺpy by autobus zachytili a kde som odhadovala hĺbku Dunaja. Dokonca som si odopla bezpečnostný pás. Vodič musel vidieť, že som jeho kolegu budila. Vôbec sa nepodivil, prečo sa ho asi spytoval na driemoty. Mňa sa neopýtal tento vodič ani slovo. Konečne sme prešli najrizikovejšiu časť trasy, ale plné čiary boli stále. To nebol dôvod, aby vodič nešiel  70-90 km rýchlosťou.  To nebol dôvod, aby nepredbiehal kamión, to nebol dôvod, aby  nebúchal  po volante, keď náhodou dobehol nejaké auto, ktoré dodržiavalo dopravné predpisy. Rikše mu nebudú brániť v jeho určenej rýchlosti. Tými rikšami nazval Opel a BMV. Lepil sa im na zadnice a ako náhle našiel kúsok rovnej cesty, hoci i predelenej dvomi plnými čiarami, predbiehal. Že mu zhrození vodiči osobákov vytrubovali? Napr. Poliak? No a čo? Veď i on mal klaksón a tak im odpovedal! Zrovna na úseku kde metrová plochá značka zdôrazňovala, tú 50km rýchlosť.  Myslela som si, že tie driemoty u vodiča nikto iný nepostrehol. Keď sme si urobili prestávku, urobila som si prvé foto na území Rumunska. Vodiči sa vymenili, nasadali sme na svoje miesta, keď mládenci za mnou spustili.

„Dúfam, že je tento vyspatý, aby sme si aj my už mohli pospať.“Zasmial sa jeden z mladíkov. Otočila som sa k nim: „A j ty si sledoval vodiča? Videl si, že sa mu drieme?“

„Veru, klipkali mu očičká. Podriemkával a mňa bolia nohy od brzdenia. A to predbiehanie! To je odvaha! Len škoda, že sme sa my na to museli dívať.“

 „Lenže , on tvrdil, že sa mu nedrieme, druhému vodičovi.“ Pripomenula som ja.

 „Ale driemkal, driemkal a bolo to i na jeho sede vidieť.“ Pridal sa ďalší mladík.

Cesta už ubiehal bez ďalších nervákov. Na ďalšej medziprestávke sa ma vodič, ktorého som budila, opýtal, prečo si myslím, že jeho kolegovi sa driemalo. Povedala som mu, čo som videla a on mi na to: „No viete, on môže prejsť cez stredové čiary, aby sa mu lepšie jazdilo!“

„Viete, kde som Vás budila?“ Pokrútil hlavou, že nevie.

„Nuž viete, v najhoršom mieste, kde bola zákruta na zákrute, padala mu hlava a keby bolo v protismere niečo išlo, nevidel by a nestačil by sa zaradiť. Viete, nebola som jediná, ktorá postrehla, čo sa deje. Lenže načo vyvolávať zmätok a neistotu? Porozmýšľajte o tom.“

 Sledovali sme western a tam zrovna Terence Hill vystríhal svoju mladú priateľku . A ja som tú vetu hlasnejšie zopakovala: „Opatrnosti nikdy nie je dosť!“ A o to viac to platí pre súkromnú prepravnú spoločnosť z Oravy.