verte - neverte

Ľudmila s Martinou sedávali v jednej lavici. Pod lavicou čítavali romantické knihy a zaľubovali sa do krásnych odvážnych hrdinov.  Spolu boli v jednom volejbalovom družstve. Aj na zábavy spolu chodili, z chlapcov si uťahovali. Mali krásnych šestnásť. Boli šťastné a spokojné. Aspoň Martina. Myslela si , že i Ľudka.

Martina mala kamaráta Petra. Peter mal devätnásť a pozornosť, ktorú venoval Martine ju veľmi tešila,  ale i trochu zahanbovala, že jej takej mladej, venuje dospelý, mladý, pekný muž svoju priazeň. S Petrom  chodila, počas prázdnin, na brigádu, kde v hlbinách kremnických lesov sadili stromčeky a čistili chodníky. Po večeroch spolu pri potoku  sedávali, vážne i veselo sa rozprávali. Aj ohník si nakládli ,niekedy i vatru,  na kopci Kriepopo .  A tak spolu trávili takmer všetky voľné chvíle. Cez víkendy, hlavne v nedeľu po omši, keď slniečko hrialo, stúpali vysoko do hôr. Cez Pažítku, Novinu,  na Horný Chom  zadychčaní kráčali. Prsty rúk mali navzájom pospletané, aby sa nedajbože nestratili. Pospletané boli aj ich myšlienky, ktoré si odovzdávali a navzájom sa v nich pretekali. Na potulkách sojku počuli, rysa uvideli a Peter jej i jahody zbieral. A Martina? Tá sa o ne veľmi rada s Petrom podelila. Ako sa hovorí, zobkali si z ruky.  Leto sa prehuplo do jesene. Aj keď bolo viac povinností, stále sa po víkendoch túľali. Na jasné hviezdy zrak obracali. Videli padať meteority a predbiehali sa v rátaní, kto ich viac uvidí. A Martina bola šťastná. Až do večera, keď si s Petrom prívesky retiazok vymenili a Peter  ju domov odprevádzal.   V ten večer stretli Ľudmilu. Vlastne čakala na nich.  Hneď na Petra slovne zaútočila:

„Peter! Mám pre teba jeden list, poď si ho teraz k nám zobrať!“  Vravela nasrdene a ťahala Petra za ruku. Peter sa smial. Druhou rukou si Martinu k sebe pritískal. A plný huncúcstva si Martinu i doberal:

„To ty si mi písala? Priznaj sa.“ Šteklil Martinu oslobodenými rukami a žiadal priznanie. Martina sa smiala s ním a navzájom sa ako dve mačence klbčili. Peter si Ľudmilu nevšímal a ona zúrila:

„Peter! Poď si zobrať ten list!“ Peter vidiac, zlosť v Ľudmiliných očiach, sa domáhal odpovede:

„Ak mi nepovieš, od koho je ten list, tak si preň nejdem. Neverím, že by mi niekto po tebe posielal odkaz.“ Zamračene hľadel na Ľudmilu.

„Posiela ti ho Stano.“ Stano bol Ľudmilin brat a bol vojakom. Peter sa s Martinou rozlúčil krátkou pusou. Večer si Martina premietala deň, s úsmevom na perách, stískajúc prívesok v dlani, usínala s myšlienkou na Petra a s radosťou, že sa ráno uvidia, lebo nasledujúcu sobotu mali ísť spolu  javory sadiť.

Ráno Martina  nastupovala do skriňovej V3S a očami hľadala Petra. Nebol tam. Bola nesvoja a rozmýšľala, čo sa večer asi Peter z listu dozvedel, keď nešiel brigádovať. Martina duchom neprítomná, s myšlienkami na Petra, stromčeky sadila, na hodiny hľadela a nevedela sa dočkať, kedy padne trinásta hodina.  Podvečer sa Martina vybrala na ich miesto stretávky. Peter ani večer neprišiel. Neprišiel ani nasledujúci deň. Martina  bola nešťastná, ako mnoho iných dievčat, ktoré nevedeli, prečo sa im ich priateľ tak nečakane vyhýba. Dni sa míňali. S  Ľudmilou sa na tréningoch  stretávali  a ona sa nepriznala, že Martine  frajera odvábila. Ľudmila bola ďalej  milá, ale po tréningu sa vždy ponáhľala, už nemala čas. Spoluhráčka Zojka na Martinu počkala. Okúňajúc sa Martiny opýtala:

 „Martinka, vy ste sa s Petrom rozišli?“  Martine oči utekali, mihanice zaklipkali, viečka zatvárali a nevedela, čo má odpovedať.

„Neviem, Zojka, čo sa stalo. Zo dňa na deň prestal za mnou chodievať.“ A vyrozprávala jej o liste.

Zojka počúvala, poťapkala ju po ruke, potom jej ruku stisla  a nesmelo Martine povedala: „Ja som ich s Petrom spolu videla. Držali sa za ruky." Martina nechápala najprv nechápala , o kom hovorí.                                                           "Ľudu! Nebuď smutná. Tá opica oklame aj svätého. Ľutujem každého, kto sa dá lapiť na jej medové reči a studené oči.“ Rozohňovala sa Zojka.

Dni sa míňali a Martina  stále čakala. Po večeroch bola smutná, aj slzičky jej vankúšik zmáčali a stále nemohla prísť na to, prečo sa Peter tak zbabelo zachoval. Petrovi sa darilo vyhýbať sa Martine. Bola hrdá, aby mu nadbiehala. Prívesok jej poslal po Ľudmile a Martina jeho vrátila  tiež..  

 Viac Martina Ľudmile  nedôverovala a stretávala sa s ňou len na tréningoch.

 Dni sa míňali, nedele striedali nedele, prišla zima, zimu vystriedala pestrofarebná jar, potom leto a Peter dostal povolávací rozkaz. Dva roky na vojne je dlhá doba. Pre zaľúbených zvlášť a aby bola istota, že si budú verní, Peter podaroval Ľudmile prstienok. Všetkým sa s ním pochválila. Na Martine bolo vidieť, že je z toho smutná, ale premohla sa a Ľudmile pogratulovala.

Petra odvelili do Znojma. Ľudmila im zo začiatku z listov čítavala, ale ako sa blížili Vianoce, bývala podráždená a prestala o Petrovi hovoriť.