verte - neverte

Takmer vždy, keď cestujem do rodnej dedinky, sa stretávam s Jozefom. Tentoraz už osud tomu zabránil.

S Jozefom sme chodili do jednej budovy ZŠ, rovnaké lavice sme drali, rovnakých učiteľov jedovali, len rovnakých spolužiakov sme nemali. Cez strednú školu sme sa nevídavali, ale na akademickej pôde areálu internátu sa naše cesty znovu stretli. Nebol to ten huncút Jozef, ktorý dievčence o stoličku priväzoval a šnúrky zamotával. Aj keď sa mu ústa usmiali, v očiach sa smútok odrážal.

Jozef sa od plienok s Ferom na vojakov hrávali. Od prvej triedy po poslednú spolu v jednej lavici sedeli, rovnaké dievčence za vrkoče ťahali. Aj prázdniny najčastejšie prežívali spolu. Rozhodli sa ísť i na rovnakú strednú školu. V septembri do lavice zasadol Jozef a miesto pri ňom zostalo prázdne.
Aj tie prázdniny, keď sa konečne zbavili školopovinnej dochádzky, išli na Dolniaky k Ferovmu ujovi vypomáhať, aj si korunky zarobiť, aj užiť si voľnosti bez rodičov. Zo začiatku prázdnin tomu i tak bolo. S ujom i na škodnú chodili a ten im i zastrieľať dal. A tak skúšali triafať na plechovky i na vrabce a sem tam sa ušlo i zatúľanej mačke. Ujo ich zaúčal do všetkého, i ako treba preolejovať, hlaveň prečistiť i hladáčik naštelovať. A tak raz manipulovali , čistili, puška vystrelila a Fero na zem padol mŕtvy.
Veľa bolo smútku v oboch rodinách. Narušili sa susedské vzťahy, veď obdva domy od seba bývali. Jozef trpel, všetkým sa vyhýbal. Riešením bolo, že začal bývať na internáte, ale výčitky a plačúca duša sa nedali vymeniť, ani nahradiť, ani presťahovať, ani zahodiť.

A tak uchodili roky, Jozef sa zamestnal v neďalekom mestečku, oženil sa. Keď sme sa aj cez rok obchádzali, zaručene sme sa 1. novembra, na mieste ticha a spomínania, stretávali. Niekedy sme spomínali, niekdy len o rodinách informovali, niekedy sa len pozdravili.
Jeho optimizmus rastól, keď sa mu prvá dcérka narodila, potom syn, ďalší syn a s trošku väčším odstupom, dcéra, dnes 13 ročná. Postupne sa chmáry začali znovu vracať do jeho mysle, začal mať problémy v práci a lekári mu vystavili dokument na poberanie invalidného dôchodku.
Manželka pri ňom pevne stála, pomáhala, ako sa dalo, nereptala, aj keď financií nazvyš nebolo. Je pyšný, keď sa dcéra vydala a synom sa darí vo futbale. Najmilšia bola najmladšia. Jozefa jeho stav trápil, ale nikdy by som neverila, že dokáže ublížiť svojim ďeťom najkrutejším spôsobom. Možno sa nemohol zmieriť s račicou požierajúcou vnútro jeho otca, možno mu „mátohy“ nedali spávať, možno..... Pred pár dňami si Jozef siahol na život. Zachránili ho. Ak bude žiť, bude postihnutý a všetkým na očiach.
Pýtala som sa sama seba, aký vlastne bol jeho vnútorný život, po zastrelení svojho najlepšieho kamaráta? Volal o pomoc? Mohol mu pomôcť jeho brat, kňaz? Málo miloval svoju rodinu? Alebo ju miloval veľmi a bol presvedčený, že dobrovoľným odchodom na cestu bez návratu im uľhčí život? Ja sa to už nedozviem. Už možno nikto.