verte - neverte

My budeme rodina? Mysľou sa Martine prehnalo tisíce kombinácií. Ako by s Ľudou mohla byť rodina? Veď jej brat je mladší. Že by Martinin slobodný ujo? To jej nedávalo zmysel. Ujo je starý mládenec, ale nevidela, že by sa s Ľudou stretával. Nevnímala, o čom bola kázeň. Celú omšu rozmýšľala, koho myslela. Vraj sa to ešte dneska dozviem. Bože ale kedy?  aAod koho! Blížil sa koniec omše, keď pán farár ohlásil: „Ohlasujem ohlášky Jaroslava a Ľudmily, rodičov xy. Na po prvé. Kto by poznal prekážky, že by nemohli vstúpiť do posvätného stavu manželského, nech tak učinní!“

Jej srdce zamrelo, rozum onemel. Nemohla uveriť, že by jej najmilší bratanec bol vyvoleným Ľudmilinho srdca. Spomenula si, ako sa s Ľudou stretla u babky na dvore. Stála s Jarom a blažene sa usmievala. Bola si tašku vyzdvihnúť, ktorú jej mal Jaro doniesť z práce.          

Spätne sa Martine vracali diskotéky, zábavy, dlhé rozhovory, spoločne strávené večery u babky. Premietol sa jej i ten večer, keď Jaro bol nešťastný. Boli na diskotéke a veľmi dobre sa zabávali. Aspoň Martina určite. Bola uvoľnená, rozosmiata a  neuvedomila si, že tie objatia, ktoré jej Jaro prejavoval, nie sú dotykmi bratanca a sesternice. Uvedomila si, že sa deje niečo nepochopiteľné, čo sa medzi prvostupňovými bratancami stať nesmie. Uvedomila si, že Jaro k nej cíti niečo viac, ako ochranu sestrenice. Keď sa jeho pery pritisli na Martinine ústa, odstrčila ho. Zľakla sa a on sa nahneval.              

 „Čo to robíš?“ S vypleštenými očami, s roztraseným hlasom a cválajúcim srdcom sa ho opýtala. „Veď si môj bratanec!“ Odstrkovala jeho ruky zo svojich bokov. Urazil sa. Nemohol pochopiť , prečo ho odstrkuje. Prečo by ju nemohol bozkávať? Veď ju ľúbi! Čo to necítila? Cítila! Cítila nehu, vnímala pozornosť. Aj Jarovu lásku cítila, aj svoju lásku k nemu. K bratancovi! Nie k mužovi! K mužovi, ktorému by manželkou chcela byť, chcela  nežnú, hlbokú, náruživú lásku prežiť, ktorá by jej nedala spávať. Necítila k nemu lásku takú, akú by chcela s manželom prežiť! Videla, ako sa mračí. Videla bolesť v jeho zakalených očiach. Nemala silu a ani nechcela, ten smútok z nich strieť.

„Jarko! Ja ťa predsa mám veľmi rada! Lenže manželmi by sme nemohli byť!“ Krútila Martina hlavou a tým viac zdôrazňovala, že nechápe, čo sa stalo. Kedy nastal zlom katastrófy?

„Spomeň si na Olinu s Jožkom. Aj tí sú bratanci. Aj Viera s Petrom. Ja ťa ľúbim. Ja sa chcem s Tebou oženiť.“ Nechcel sa Jaro vzdávať a znovu naťahoval k Martine ruky.

„Ja sa za teba nevydám! Ja chcem deti! Spolu by sme zdravé deti nemohli mať. Olinin Rišo je postihnutý. Vierin Andrej zatiaľ nechodí. Nie! Zabudni na to , čo si mi navrhol a nikomu to nevrav! Prosím ťa! Urobil by si veľa ľudí nešťastných. Teraz si nešťastný iba ty! O nejaký čas ťa to prejde. Prídeš na to, že táto láska ku mne, nie je pravá láska muža k žene.“  Otočila sa a odišla. 

Tento posekaný film sa Martine premietal pred očami, keď vychádzala z kostola. Bolo to na konci augusta. A teraz je koniec decembra. Bolo to rýchle zabudnutie a ešte rýchlejšie vzplanutie novej lásky. Nielen Jara, ale i Ľudmily.

Svadba bola koncom januára. Bol ešte sneh, ale nemrzlo. Bol odmäk, keď Martina v svadobnom sprievode hore dedinou kráčala a svadobné piesne s ostatnými spievala. Verila, že Ľuda v Jarovi našla toho pravého, ktorého nemohla mať v Petrovi I. Jarovi žiarili oči, usmieval sa, keď im Martina šťastný spoločný život priala. Podala mu ruku a Jaro si ju k sebe pritiahol, do ucha jej pošepol: „Aj tak ťa ľúbim!“ Martina bola dojatá. Verila, že Jarova láska k nej sa zmenila. Má lásku svojej ženy a láska k Martine bude neprchajúca bratanca k sesternici. Ľudmila už bola tehotná. Martina navštevovala babku, kde sa s nimi stretávala. Kým dostanú byt v meste, rozhodli sa, že zatiaľ budú bývať v zadnej izbe u babky. Pozorovala ich manželstvo a cítila, že by nemala k nim chodiť. Mala pocit, že Ľuda na Martinu žiarli. Nevedela prečo, lebo jej nedávala dôvod. Ľudmila sa jej nezdala veľmi šťastnou, nastávajúcou mamičkou. Bola nervózna a snažila sa Jara, aj keď so smiechom, uraziť. Na návštevy k babke Martina začala chodiť len v nedeľu poobede, keď vedela, že išli na návštevu k Ľudiným rodičom. Babka nie raz Martine spomenula:                                                         "Ja ti neviem. Ľuda len ráno vstáva a už je nahnevaná. Hrncami trieska, so mnou sa skoro nerozpráva."                     "Babka, musíte ju nechať, nech si zvykne. Veď je ešte mladá a ešte sa Vám neprispôsobila. Uvidíte, keď porodí, bude vravieť viac." Upokojovala som babku.

Prešla jar, tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií a pôrod koncom júla tiež. Narodil sa im syn. Jaro bol šťastný. Aj Ľudmila. Naplnené manželstvo šťastného manžela a ako ďalšie dni ukázali, nešťastnej manželky.