verte - neverte

Jednévo skorého večera, pred pár týždňami, keď ešte slnko neskoro za hory zachádzalo, prišla ku mne pani. Už dávno striebro jej hlavu krášlilo, aj keď iba šesťdesiatpäť jej minulo.
Otvorím dvere a cítim, že sa jej niečo prihodilo. Bez úsmevu na tvári pozdravila. Vstúpila , usadila som ju do kuchyne, podala pohár vody, pokiaľ sa uvarí čaj. Pohár sa triasol v jej chvejúcich sa rukách. Takúto som ju zažila niekedy pred 15 rokmi, keď mala nielen zdravotné, ale i finančné problémy.
„Maruška, potrebujem od vás radu a pomoc. Ja neviem, čo mám robiť. Už druhú noc nebudem spať."                     Začala celá nervózna rozprávať. Bože, čo sa mohlo stať rozmýšľala som medzi tým, ako sa znovu napila vody.
„Včera, prv, ako som išla do kostola, som sa zastavila u Aničky. Anička ide na liečenie a tak ma poprosila, aby som jej chodila prevetrať, polievať kvety a vyberať poštu. Dala mi fľašu s čistiacim prostriedkom a mala som v taške i vodu. Hodila som do nej kľúče od jej bytu a išli sme spolu do kostola. Sadla som si do lavice a tašku som prehla, aby nebolo vidieť, čo v nej je a dala ju pod stolík, kde ležia časopisy. Išla som na príjmanie a po omši som sa ešte modlila v lavici. Keď som sa išla zohnúť k taške, taška už tam nebola. Usmiala som sa, že Anička sa bojí, aby som ju nezabudla. Lenže Anička tašku nemala. Vratila som sa za kostolníkom. O ničom nevedel. Tak som oslovila pani, čo sedela úplne vzadu , chodí vypomáhať na faru, či nevie, kto tašku zobral. Vedela. Zobral ju muž, ktorého považovali za „bláznivého“, lebo sa hocikedy prechádzal po kostole. Aj v ten večer vstal, prešiel dozadu k bočnej  spovedelnici, tam si sadol, posedel a keď sa vracal, nesadol si na svoje pôvodné miesto, ale vzal tašku a odišiel . Maruška, čert ber tie 3 € za tie fľaše, ale tie kľúče. Ja neviem, čo mám robiť. Poraďte mi. Nikdá v živote by som nebola verila, že v kostole bude niekto kradnúť. Načo potom do toho kostola chodí. Načo sa modlí otčenáš,..keď vzápätí pácha hriech?“
„No asi vám poradím len to, že keď viete, kto to je a máte svedka, treba ísť na políciu. To ste už mali urobiť včera večer.“
„Keby chcel ísť váš muž so mnou k nemu. Ja som dneska ako šibnutá na jeho sídlisku chodila od kontajnera ku kontajneru a hľadala tašku, či ju nevyhodil. Načo mu bude? Len tie kľúče, čo keď bude chcieť ísť Aničku vykradnúť? Ak ma niekto poznal pri tom kontajneri, bude si myslieť, že som sa zbláznila. A k ničomu to nebolo, nič som nenašla.“  Vysvetlovala  zmetene. 
„Teta Aničku vykradnúť asi nepôjde, lebo nevedel, že kľúče nie sú vaše. Veď ste mali ísť kúpiť novú fabku a dať vymeniť.“
„To Anička ešte dnes ráno stihla spraviť a dala mi nové kľúče. Neobviňuje ma, veď  bola v kostole so mnou , ale ja sa idem od hanby pod zem prepadnúť. Čo mám robiť. Ako ho donútiť, aby mi tie kľúče vrátil. Nešiel by Miro so mnou?“
„Teta, on vám nemusí otvoriť. Mali by ste to riešiť cez niektorú políciu. Keď máte svedkyňu a jeho meno, nemal by to byť problém. “
„Maruš, veď ja som nikdá s políciou nič nemala. Ja by sa posrala, len ísť do dvora a nie ešte s niekým rozprávať. Poraďte niečo iné. Na políciu nepôjdem! Na čo mu len tá taška bude?“
„Teta a dnes v kostole ste ho čo neoslovili?“
„Dnes nebol . Striehla som ho. Aj tašku s novinami som znovu dala pod stôl a on neprišiel.  Maruš, viete koľkokrát som tú tašku pod stôl dávala? Kostolníka som sa pýtala, či mu niekto nedal tašku s kľúčami. Nikto nedal, nič si nevšimol.“ Horekovala a nešťastne krútila hlavou. Medzitým som ju už donútila pochlipkávať horúci čaj a spolu sme hútali, ako to kmínstvo vyriešiť.
„Teta a čo keby ste išli priamo za kňazom. Veď  vám môže aj prisvedčiť osoba, ktorá je dôveryhodná, kňaz ju pozná a tak ho môže po omši osloviť,  alebo ho zajtra doobeda navštíviť. Keď je ten chlap veriaci, možno si uvedomí, že s kľúčami nepochodí, len aby sa vám nič nestalo.“ Tete sa rozžiarili oči a zrazu zostala spokojná.
„Maruška, ja som vedela, že mi poradíte. Veru, pôjdem za kňazom a poprosím ho, aby išiel zajtra so mňou k nemu.“ Dopila čaj a už spokojnejšia sa pobrala domov.
Na druhý deň som išla vyzistiť, či sa jej podarilo s kňazom dohodnúť a ísť ho navštíviť.
„Maruš, ráno, keď som sa zobudila, ja som vám po včerajšku nadobudla odvahu, za kňazom som nešla, ale som si zaumienila, že sa kmínovi budem kňazom vyhrážať. Mala som šťastie, lebo keď som prichádzala k jeho paneláku, vychádzali dve dievčence a pustili ma dnu. Po zazvonení pri dverách som dlho čakať nemusela, kmín mi vrátil tašku aj s kľúčami. Vraj ma čakal. Tašku vzal preto, lebo si myslel, že je to jeho.“

Beriete takéto ospravedlnenie? Ja nie.
Aj keď do kostola chodia veriaci, stále sú presvedčení, že keď  budú kradnúť a vyspovedajú sa, pánboško im odpustí. O tom ale viera nie je! Sme len ľudia, nič viac, nič menej a nie všetci sme charakterní. Sú aj takí, čo sa držia hesla: príležitosť ma robí zlodejom.