verte - neverte

Rána tohto víkendu neboli bežné. Behom 24 hodín, som sa stretla s dvomi mužmi, s ktorými sa bežne nestretávam a ktorých poznám len povrchne.
V sobotu ráno som sa blížila k malému autobusovému nástupišťu, na konci ktorého je postavená zastávka s cestovným poriadkom. Na zastávke stáli osamote 2 muži a jedna žena. Neviem, či ich nazvať ľuďmi, ale budiž – každý robíme chyby, sme omylní a nedokonalí. Ja riešim aj tam, kde ma nevoľajú a väčšina neupozorní práve tam, kde ich najviac potrebujú.
Oproti mne kráčal pán Michal, celoslovensky známy z „každosobotného obálkového“ tvvysielania. Pán Michal rezko kráčal po ľavej strane chodníka a ja z diaľky som videla, že dôjde ku kolízii, ktorej som aj keď hlasno zvolajúc , nemohla zabrániť, lebo ma pre diaľku a hluk áut nemohol počuť.. Pán Michal je totiž slepý a tí traja ľudia sa dívali, ako kráča a ani jeden ho neupozornil, že si ublíži, hoci sa dívali jeho smerom. Michal, v tej rezkej chôdzi nosom narazil do zastávky. Otrasený, v zlosti a bolesti, slepeckou paličkou tresol po zastávke. Vykoľajený vstúpil na vozovku. Už som sa blížila, oslovila ho, prešla cez minitrávnik, vyviedla ho späť na chodník. Utieral si nos. Nemal ho nantrhnutý , ale bolel ho. Išiel na nákup do OD. Odprevadiť odmietol. Usmernila som ho, kde sa nachádza. Klepol si po stojane plagátov, „navigoval sa“ a pobral sa ďalej . Dívala som sa za ním. Ťahalo ho doľava. Znovu som za ním zavolala a usmernila ho doprava. Potom si už slepeckou paličkou našiel trávnatý okraj chodníka.
Otočila som sa, pokračovala v ceste a keď som prechádzala popred tých troch ľudí, neodpustila som si poznámku: „Cítite sa dobre?“ Ani jeden mi neodpovedal.
Ako takmer každé nedeľné ráno som išla na omšu. Na konci jedného dlhého paneláka som videla, ako pán Dominik , z druhej strany paneláka, oklepáva slepeckou paličkou parkujúce autá. Usmiala som sa nad náhodou, zavola na neho, aby ma počkal. Znovu som prešla cez trávnik a priblížila sa k jeho natiahnutej ruke, aby sa ma mohol chytiť. Pozdravil ma, ja som potichu odzdravila a čakala, či vie, s kým kráča.
„Pani Magduška, dávno sme sa nestretli.“ Počuteľne som sa zachichotala.
„Čakala som, či ma spoznáte. Veru dávno.“ Tých pár minút, cestou ku kostolu, sme sa rozprávali.
Zamýšľala som sa nad ním. Naozaj sme sa dlho nerozprávali. Aj keď som ho videla, bývaval s doprovodom. Podľa čoho ma spoznal? Podľa stakáča mojich podpätkov? Podľa pohupujúcej sa chôdzi? Podľa vône? Podľa výšky? Alebo si len typol? Doberala som si ho, že len náhodou uhádol. Zasmial sa. Je to vraj jeho cit pre piaty zmysel.
Domov z omše som mala sprievod. Verte-neverte stretla som aj Michala. Možno to boli náhody. Čas ukáže, kedy ich zasa stretnem.