verte - neverte

Stmieva sa, k noci sa chýli, pochmúrna myšlienka v hlave sa hmýri. Slnko sa krátkymi lúčmi dotknúť nás nechce a teplo v srdci stráca sa, kde chce – mimo mňa. 

 

Obraciam sa v myšlienkach do horúcich dní, keď v kalendári svietilo meno Dariny. V dlhých letných dňoch roboty je veľa, všetko, čo po zemi v zime ležalo, vyprať a vyvetrať treba. Azúrová obloha, sýtozelené hory, ticho dedinského popoludnia nedávalo znať, že sa v najbližších minútach niečo nekalé bude diať.

 

„No poď! Ideme už tie koberce z plota vziať.“ Zakričala Mirka na Martu.  „Myslíš, že už sú suché?“ Opýtala sa Marta a nazúvala si červené šľapky. „No veď sa celý deň opaľovali, hádam im to stačilo.“ Zažartovala Mirka.

„Uvedomuješ, že sa pomaly končí leto a my sme sa len tak nevyvaľovali a neleňošili? Veď sa našej pokožky slnko takmer nedotklo?“ Nadhodila Marta.

„A ktoréže leto som premárnila ničnerobením? Veď vieš, že ja sa regenerujem, až keď zima začne a vonku sa už nič robiť nedá!“ Smiala sa Mirka.. „Počúvaj, už by si tie šľapky mala zahodiť. Zato , že si na dedine, také vyčmajdance nosiť nemusíš.“

„Heš! Nepodkušuj! Fantasticky sa mi v nich chodí. Toto leto vydržia. A nedívaj sa na nohy , ale na hlavu. Ani si si nevšimla, že mám novú farbu.“ Nadhodila Marta. „Pozri! Jojo ide s Bojarom, bez košíka.!“

„Do riti! Mami! Chyť Robbiho! Uviaž ho!“ Zakričala Mirka cez plot, na moju tetinku. Nebolo treba. Ako sa Jojo blížil, uväzujúc Bojara, na nás zakričal: „ Volajte záchranku! Žena sa zrútila od Studničky. Je celá zakrvavená.“ Otočil sa a bežal nazad. Mirka sa zvrtla, utekala krikom volajúc na mamu, aby pripravila uteráky a vysvetľujúc jej, kto sa zrútil, brala kľúče od auta a vyberala lekárničku.

Marta medzi tým už držala v ruke, ten zázračný vynález, ktorý sa do ruky zmestí a vyťukala číslo 112. „ Áno, stal sa úraz. V hore, v strmom teréne, nad potokom. Prístup sanitky možný! Po hlavnej ceste , na začiatku dediny,.V ostrej zákrute. Zranená leží nad potokom , asi 5 m. Áno , už ju vidím. Je celá krvavá. Zatiaľ komunikuje. Celú kožu i s vlasmi má na temene stiahnutú. Helikoptéra nemá kde pristáť.“ Odpovedá Marta na otázky dispečérky. „Dobre, vy rozhodujete, či pošlete helikoptéru, ja vám hovorím, že môže prístáť asi 100 m od miesta na autobusovej zastávke. Ja musím ísť k nej. Jej manžel je pri nej sám, musím mu ísť pomôcť.“ Medzitým, ako Marta komunikovala s dispečérkou, Mirka trikrát zabehla domov a späť, rozčuľujúc sa, ako dlho rozhovor trvá. Záchranka má prísť do 12 min. „ Pani, kľud. Sanitka je na ceste, ale renovujú cestu a sú obchádzky. Je pri vedomi, prepnem vám službu konajúceho lekára.“ Marta sa obávala vstúpiť hlbšie do hory, aby nestratila signál, ale iné nezostávalo. Ako sa ponáhľala strmým svahom, noha sa jej v tých krásnych červených šľapkách zvrtla a nebyť koreňa stromu, bola by i ona druhou stranou svahu zletela ku potoku. Zhodila šľapky a bosa, po zadku sa zviezla ku potoku a potom smerom k zranenej. Skontrolovala tep a prehovorila na zranenú . Odpovedala jej. Bola špinavá, zakrvavená, ale žila. To bolo podstatné. Lenže začala strácať vedomie. Nereagovala na oslovenie. Marta jej stlačila sánku a povytiahla jazyk. Mokrým uterákom jej osviežovala tvár i jazyk . Vodou z potoka. Nevadí. Dôležité je, aby reagovala  a ona znovu reagovať začala! V tom znovu zazvonil mobil. Chvála bohu. Signál sa nestratil. Bol to lekár. „ Áno, je pri vedomí. Reaguje, ale slabo. Dobre. Na ceste je ujo, čaká na vás. Nemôžete ho minúť! Zastanete v ostrej zákrute. Hneď pri znaku dediny.“ Jojovi žena ležala v náručí. Nič nevravel, len je pritískal obväz na krvácajúce temeno. Marta jej opatrne začala prechádzať po rukách a nohách. Rukami, nohami hýbať mohla. Pritláčala jej na hrudník, kľúčnu kosť, keď začala jojkať. „Zdenka, čo ťa bolí?“ „Nič.“ Slabo odpovedala. Marta stále sledujúc tep, cítila, že slábne a tým viac ju snažila nútiť k rozhovoru. „Musíš sa so mnou rozprávať.“

„ Kde je Myšiak, bol s nami.“ Myslela na svojho mladšieho syna. „Stojí hore na ceste.“

"Ja ho nevidím. A kto je ten chlap, čo tam stojí? Toho nepoznám.“ Zdenka otvorila oči. Neboli jasné.

"To je ujo, čaká na sanitku, aby im dal znamenie. Konečne vidno majáky. Zdenka, sú tu, neboj, už ti pomôžu. Nesmie sa ti nič horšie stať.“ Zdenina ruka stlačila Martinu: „Ja nechcem žiť. Chcem zomrieť.“ Slabým hlasom prehovorila Zdena a po líci sa jej začala kotúľať slza. „ To nech ti ani nenapadne! Nezabúdaj, že máš synov a ten mladší, ťa teraz najviac potrebuje!“ Martou prešiel mráz. Tichým, ale pevným hlasom, aby nepočuli blížiaci sa záchranári, jej Marta povedala a stlačila je dlane studených rúk. Vzápätí prišli hasiči a následne i polícia. Začali sa zbiehať bližší i vzdialenejší dedinčania, tušiac, že sa niečo stalo, keď počuli zavíjať húkačky áut. A keď začala krúžiť helikoptéra, zbehlo sa pol dediny.

Všade na okolí hora, krútiaci sa potok, v tom čase ako zázrakom nehlboký a v mieste, kde ležala zranená , presvitajúca lisyna pomedzi husté koruny listnatých stromov. Začalo zlanovanie, aby sa lekár s lôžkom dostali z helikoptéry k zranenej. Pomáhali „sanitkári“, aj požiarníci. Zišli sa i ruky Mirkine i Martine. Marte hlavou behali myšlienky na jej mamu. Dúfa, že sa nikto nenájde, aby jej povedal , čo sa stalo! Mama je chorá na srdce. Vysoký tlak rozbúcha jej srdce tak, že sa ani zmerať nedá. Nestačila ani domyslieť, keď jej mobil znovu začal vyzváňať. Áno . Toho, čoho sa bála, stalo sa. Na displeji svietilo:mama. Najskôr ju zrušila, že jej nič nepovie, ale potom , si to rozmyslela. Stlačila rýchlu voľbu:     „ Ppppppooooď ddddooomoooov, je mi zle.Je sooo mnnou Mymyšiak.“ Marta podala dýchací prístroj požiarníkovi. Lekár stojáci vedľa, pozeral na Martu. Počul , a tak mu Marta vysvetlila: „Mama je srdciarka, môžete ísť potom k nej?“ pokrútil hlavou: „Volajte 155“ A tak znovu vyťukávala záchranku a oznamovala, aký pacient je mama a kde ju nájdu. Zrazu si uvedomila, že nevie, ako prešla cez potok.  Ako sa dostane bosá cez šmykľavé skaly, zmáčané vodou?  Vedľa stojáci, spisujúci nehodu,  policajt, jej podal ruku a previedol ju na druhú stranu. Štverajúc sa hore kopcom na cestu, spod okraja cesty vzala šľapky a ponáhlala sa k mame. Okolie cesty bolo obstáte divákmi. Ponúkali jej bicykel a Marta, aj keď ich videla, nevnímala ich tváre. Ponáhľala sa strmou cestou, pľúca jej išlo dotrhať od ľaku i od námahy. Nevnímala nič. Inokedy jej cesta trvala raz toľko, teraz ju „preletela“. Bosá, špinavá so šľapkami v rukách. Dedinčania, sa pýtali, čo sa stalo? A Marta im len krútila hlavou. Nebola schopná odpovedať. Dychčala. Konečne prišla k mame. Na stoličke celý šuplík s liekami a pri nej sedel uplakaný 14 ročný Myšiak. „Neboj, mama žije, práve ju odváža helikoptéra, “ – a pohladkala ho po hlave.

Otočila sa k mame a podávala jej pripravenú fľašu s vodou. „Mami , aké lieky si si dala?“  

"Vššetky.“ Stále nemohla rozprávať Martina mama.

„Mami zhlboka dýchaj, až do brucha.“ Mama sa pokúšala nadýchnuť.

 „Nemôžem. Bolí ma.“

"Pokús sa pomaly ešte raz." Nabádala ju Marta.  Pokúsila sa, darilo sa lepšie dýchať i rozprávať, ale celá sa triasla. Okolo krku mala obmotaný mokrý uterák. Vymenila jej ho. Donútila ju ešte sa napiť, keď prišla záchranka i k mame. Prišiel lekár, ktorý ju poznal. Nebolo treba vysvetľovať. Zmeral tlak. Dal jej injekcie. „Povyzvedal“ sa na to, čím preťažila srdiečko, že zasa haprovalo. Popýtal sa i na to, ako súvisí nehoda s jej stavom. Znovu zmeral tlak. Opýtal sa Marty, či i jej nemá dať injekciu na upokojenie. Odmietla a oni odišli. Všetko to trvalo 68 minút a jej sa zdalo, že prešlo pol dňa.