verte - neverte

Včera som písala humorom ladený článok. Dnes som zúrivá, smutná a bezmocná. Celý deň uvažujúca nad nezmyselnosťou činnov a nad rýchlosťou pominuteľnosti.

Keď zazvonil v sobotu mobil a na displei som uvidela meno, veľmi som sa potešila aj prekvapila. Volala mi pani Oľga. Býva cez sto km od nás.68 ročná vitálna pani.  Poďakovala dodatočne za novoročné prijanie, popýtala sa, ako sa mi vodí. Ja jej tiež a slovo dalo slovo a náš  rozhovor trval takmer 20 minút. Medziiným spomenula, že už ukončila univerzitu tretieho veku. Viac ako  pred rokom pri dovolenke si nešťastne zlomila nohu a to jej robilo problémy. Jednak hojenie neprebiehalo tak , ako u mladých a jednak zo ženy v pohybe, spoločensky založenej, sa stala nervózna matróna uväznená posteli. Jej koníčkom bolo maľovanie na keramiku a chcela si  dokončiť školu, ktorú musela pre úraz prerušiť. Rozlúčili sme sa. Príde ma pozrieť , keby niečo, tak si zavoláme. Štebotala ako tridsaťročná. S rozhovoru som mala veľmi dobrý pocit. Vnútorne som bola šťastná, že som ju počula a v duchu som  obdivovala jej životný elán, jej túžbu za novými vedomosťami, jej humor a šomranie na mamu, že ju stále napomína a chce ju mať stále pri sebe. Pomáhala aj svojej dcére v jej podnikaní. Jednoducho žena spokojná so životom, aj keď s trochu obmedzenou mobilitou po úraze.

Prešiel víkend a ja pracovne vyťažená som už pani Oľgu z mysle odsunula  na čas, keď príde ku nám. Včera, krátko, ako som sa vrátila z práce, tesne pred pol štvrtou,  zazvonil mobil a znovu mi v uchu zarezonoval  hlas pani Oľgy. Oznámila mi, že sa nič nezmenilo, na budúci týždeň príde. Zažela mi opäť všetko dobré v živote. Krátka informácia a predsa na ňu budem dlho dlho spomínať.

Verím, že duše, ktoré v minulom živote spolu žili, sa stretnú i v živote súčasnom. Verím, že tí, čo cítili k sebe blízkosť, hoci neboli pospletaní rodinnými zväzkami, ani sa dlho a hlboko nepoznali, sa pridu rozlúčiť.

Nestačila som sa ráno pri príchode na pracovisko ani z kabáta vyzliecť, keď prišiel za mňou brat pani Oľgy. Videla som v jeho očiach bôľ, nevyspaté oči a trasľavý pohyb pier, keď mi oznamoval:                                                                             "žiadam  o dovolenku".                                                                                                                                                                          "Samozrejme." Stihla som mu  povedať:  " Včera volala pani Oľga".                                                                                      "Viem, že ti volala" , prehodil. " Volala s manželkou. Ja som doma nebol. Preto som prišiel.  V  rodine sa stala veľká tragédia."  V mysli mi prebehli pred očami jeho dvaja synovia. Manželka. On pokračoval: "V noci prepadli mamu so sestrou a Oľgu zavraždili."

Musela som sa posadiť. Vyhŕkli mi slzy. Nemohla som uveriť, že len pred pár hodinami som sa rozprávala so ženou, ktorá nedobrovoľne musela odísť z tohto sveta. Mohla si ešte aj dvadsať rokov požiť. Otrhli ju od mamy, ktorú mala ona na druhý svet vystrojiť a mama bude za ňou, nad hrobom, bôliť.

Bol včerajší telefonát rozlúčkou? Mala pani Oľga nejaké tušenie, že už dlho medzi nami nebude? Alebo to bola len náhoda, že spomedzi toľkých ľudí, ktorých poznala, sa omrvinka ušla mne a zanechala vo mne spomienku, že som bola jednou z mála posledných ľudí, s ktorými telefonovala? Neviem a nikdy sa to už nedozviem.

Bude chýbať nielen mne.