verte - neverte

Žijeme s partnerom, ktorému sa rozdávame. Urobíme pre neho všetko, čo ani nevyslovil a dostávame dary z prázdneho koša.
Ja som manželstvo vždy prirovnávala k zapriahnutému páru tátošov. Ťahajú spolu: Ťahá kobyla, kôň oddychuje.Ťahá kôň, kobyla sa vlečia. Po nespočetných letách zrazu zistíš, že ťahá len jeden z nich a už je vysilený. Už ani to jabĺčko, čo ti je miesto toho obroku občas podané, ťa neposmelí, aby si skúsil znovu zabrať a tak si zostal sám. Ja už začínam „badzgovať“, otáčam hlavou napravo, naľavo, cerím zuby, vyhadzujem zadnými nohami a hluchota, prázdnota, žiadna pomoc, žiadna odozva.
Keď ustupovala zima v roku, keď mi tiahlo jedenásť, otec predal kone a potom dobrovoľne „opustil“ pozemský svet. Vtedy som stratila detstvo a neznalá situácie v problémoch rodinnej tragédie, v kŕčoch , tápala som , opustená , hľadajúca odpovede na mnoho otázok, na ktoré mi nevedeli, nechceli a nedali odpovede. Vtedy sa začína kryštalizovať moje JA. Škola , tá je moja záchrana. „Maličká gulička, skáče ako loptička“ – tak ma pomenoval tréner volejbalistiek a ako šiestačku ma zaradil k deviatačkám a venovala som sa mu až do štvrťstoročnice. Mladosť na internáte a po slávnostnom zaznení gaudeámusu , začínam vo výskumáku, v kolektíve s priemerným vekom takmer päťdesiat - otcovský prístup k jedinej „dcére“. Mením rodinný stav a za čas začínam byť „zamestnaná“ v najkrajšom zamestnaní- mamadovolenka . Krôčik po krôčiku stúpa môj profesionálny život. Môj rozum, vystupovanie, prístup k ľuďom, je zárukou /zatiaľ/, že nemám okolo seba mlčiace tvory, ale milé komunikujúce tváre / aj keď pochybujú mnohí z vás/ pomôcť mi kedykoľvek, keď svojich ľudí poprosím. Áno, vyznieva to ako chváľa. Ja tvrdím, že je to moje zdravé sebavedomie.
Keď je dievča mladé, chce mať pekného chlapca, aby jej kamarátky závideli. Postupne príde na to: „Čo z krásnej misy, keď je prázdna“ Nie je dôležité, či sme nízki, či sme plnší. Dôležité je, či sme zdraví a hlavne šťastní! Pociťuješ v terajšej slobode šťastie? So sexi Agátou /aj tou Panelákovou/ mám spoločné len oči. Hnedé, iskrivé a vyžaruje z nich toľko tepla. Rozdávam ho /to sa teraz podaktorí búria/ na všetky strany, aj keď sama som v prievane.
Podriadeným striktne nerozkazujem, ale používam zázračné slovo "prosím" a u nadriadeného sa pre zmenu nedoprosujem, a žiadam. Z času na čas sa stávam nepríjemnou xantipou, ktorej nerobí problém zastať sa bezbranných alebo kritizovať/ všetci to zistili/.
Čerstvé svieže rána sú pre mňa najkrajšou časťou dňa. Melodická hudba ma najčastejšie sprevádza a kniha „zhasína“svetlo. Skaly a výhľad z nich ma nenechávajú nemou. Sú dni, ktoré sa nevymykajú z rámca jemného klusu, ktoré musia zákonite vystriedať dni napätia a predbiehania sa, čo skôr, a teraz prebiehal práve ten čas. Naivita, na prvý pohľad, mi je vzdialená.
Blog nie je cieľom hľadania amantov, ale môže byť , že z rivala sa stane priateľ a zo zdanlivého priateľa, náhodný známy. Dôvera je vzdialená. Tvoja „spolupracovníčka“ naozaj peknej „poémy“ /neviem prečo mladšia odišla/ ma nepresvedčila a ovplyvnila aj pohľad na teba. Tvoj „minivivarešerš“ pomohol rozšíriť môj názor a aj ho pozmeniť. Pridaj slová sem, alebo  na adresu.
Nakoniec si prepožičiam slová Pavla Bobeka: už mi lásko není dvacet let...už mi není ani třicetpět....