verte - neverte

Ako dobre bolo pred pár desaťročiami, keď  nebolo potrebné rozlišovať tvrdé Y a mäkke I. Píš,  ako počuješ! To by bolo fantastické aj dnes. Bohužiaľ , nie je a platia gramatické zákonitosti a vybrané slová.

Každý deň píšeme, každý deň čítame. Niekedy sa rozplývame nad úžasným textom, často sa pozastavíme nad nezmyselnosťou deja, alebo sa hneváme nad hlúposťou konania niekoho, koho ani nepoznáme , ale zaujal nás.

Ohurujú nás anglické texty, chceme sa chváliť ako a koľko jazykov ovládame a pritom, keď nás niekto upozorní, nedajbože skritizuje, že neovládame vlastný slovenský jazyk a gramatiku, tvrdo sa ohradíme a urazíme. Hľadáme rôzne výhovorky, prečo chybný text do éteru vypúšťame.

Pre všetkých je samozrejmé, že pokiaľ chce pracovať v zahraničí a zastávať slušnú funkciu, chce mať spoločenské postavenie, musí dokázať ovládanie ich jazyka slovom i písmom.

Prídete do firmy, visia tam oznamy a vy vidíte niekoľko chýb a hrubíc. Myslíte, že si chyby nebudete všímať a budete majiteľovi viac dôverovať? Ide o nedostatok jedinca, ktorý text písal, alebo celej firmy? Nepomysleli by ste si, akú nevzdelanú to má majiteľ asistentku, keď po zamestnancoch nedokáže chyby opraviť?

Mám rada na mužoch tvrdé svaly, aj tvrdé reči občas znesiem. Nevadia mi tvrdé vlasy ani  tvrdé pohyby pri športových výkonoch. Aj tvrdšie správanie, pokiaľ je adekvátne situácii oceňujem. Aj futbal je tvrdší šport , tvrdých chlapov ale muži sú muži. Vždy a všade len a len muži, aj keď sú zrovna tvrdí!