Zobudilo ju otváranie dverí a svetlo baterky, ktoré sa v tme slabo odrážalo od podlahy miestnosti.
„Čo sa deje?“ opýtala sa tichým rozospatým hlasom. Ešte tichšia prišla odpoveď:
„ON je na povale nad humnom. Svieti sa tam.“ Nechcelo sa Jožke vstať, ale prejavila ochotu, aby uspokojila JEJ starosti a aby mohla zaľahnúť a poprípade znova zaspať. Vedela, že s jej spánkom je už koniec. Priplichtila sa k oknu a vyzrela, ponad dvor, na strechu humna. Mesiac jasne svietil a odrážal sa od plechu, ktorý nahrádzal niekoľko tabuliek škridle. Otočila sa k NEJ: „Nikde sa nesvieti.“ Upokojovala JU tichým hlasom. ONA nebola spokojná s odpoveďou.
„Nevidíš, ako svetlo presvitá popod škridle?“ Nervóznym hlasom zdôrazňovala svoju nespokojnosť. „To, čo sa TEBE zdá, že je svetlo, to je odraz mesiaca od plechu. Choď ďalej spať.“ Upokojovala JU Jožka a odstúpila od okna. Vrátila sa do postele. Aj ONA sa odvrátila a išla nazad do svojej izby.Počula JU, ako chodí, ako sa potichu snaží pootvoriť okno.
Jožka sa snažila zatláčať svoje viečka, aby sa znova ponorila do sladkého spánku. Zmenila polohu. Napravila si vankúšik. Preobrátila paplón, lebo sa jej zdalo, že je prehriaty. Vystrčila prsty nôh, aby jej nebolo teplo. Nepomáhalo. Jožkine myšlienky sa vracali k NEJ. Rozmýšľali nad jej problémami, ktoré ju ničili, nedali jej spávať a odvracali od NEJ ostatok rodiny, lebo nikto nechápal, prečo je zrazu taká zaujatá.To nebolo zrazu, len v poslednej dobe sa akosi viac prejavovali. Vyrážalo z NEJ množstvo nenávisti, voči NEMU. Obviňovala HO za všetko zlé, čo sa v dedine udialo. Nie raz ONA na NEHO vykrikovala spoza otvoreného okna. ON a JEHO rodina nevedela nájsť príčinu, prečo IM nadáva, prečo vyhľadáva zvady. Vždy keď príde Jožka k NEJ, všetky rozhovory sa krútia okolo NEHO, ako ju chce zničiť. Robí jej zle. Teraz, za ticha letnej noci sa jej rozhovory s ŇOU v mysli premietali ako na bežiacom filme.
„Ukradol radiátor z povale.“ Jožka sa jej opýtala : „A kedy to bolo? Veď neviem, že by sme museli vymieňať zámku, žeby bola vylomená. A ako by ho sám odniesol?“ ONA si odfrkla: „To nemusí! ON je veľmi prefíkaný. Dostane sa kdekoľvek. Počula som HO, ako švagrovi hovoril, aby sa nešišmal, že je veľa hodín.“ Jožka nechápala: „Načo by mu bol starý radiátor?“
„Aby ho predal!“ V JEJ hlase bolo cítiť podráždenie. „Keď som to Julovi pred domom hovorila, vrátil ho. Moja trpezlivosť sa pomaly vytrácala: „Načo by to robil? A znovu sa pýtam, kadiaľ by ho vyniesol? Je predsa proti logike, aby ak niečo ON ukradol, aj vracal o pár dní nazad. Veď nie sme na samote. Veď by mohol predpokladať, že ho môžu vidieť ostatní susedia.“ Už vtedy vybuchla. „Zasa mi neveríš. Cudzím veríš a vlastným nie. Aj na elektriku si sa nechcela pozrieť. Na všetko máš odpoveď. Diery do steny vŕta a tebe je to jedno. Ale ja to tak nenechám, všetko si zapisujem. Mám to v zošite, aj s dátumom. Videla si tú dieru v kúpeľni? Čo som ju ja urobila?“ Jožka prerušila jej podráždené vymenúvanie skutkov, ktoré mal ON urobiť. „A ako by sa dostal do kúpeľne? Veď do nej vedú iba dvere.“
„ON nepotrebuje dvere, to z jeho strany navŕtal.“ Búchala vtedy na spoločnú stenu s NÍM v kúpeľni. „Vidíš to?“ Ukazovala Jožke dieru, čo zostala za vytrhnutou zásuvkou. Diera , ktorá tam bola 40 rokov. V kamennom 50 cm múre, kde malta nevyplnila všetky medzery. „Povedz mi, ako by vedel, v ktorých miestach má diery robiť? Veď on predsa nevie, ako máš ty ťahané rozvody.“ Jožke sa zmáhal stále väčší súcit.
„Zistil si.“
„Kedy by si HO sem pustila?“ Posmešne sa Jožka opýtala.
„Ja HO nechcem ani vidieť, špinu jednu, zlodejskú. V noci tu bol.“ Jožka sa snažila ju ukľudňovať a snažila sa, presvedčiť ju, že to sa len jej zdá. „V noci sa zamykáš na dve zámky, máš podopreté dvere, ráno ich odomykáš a chceš, ma presvedčiť, že sem chodí? Urobila si väzenie vo vlastnom dome. “
„Viem, že teba nič nepresvedčí. Ja sa ohrozovať nedám, ani okradnúť. Ja si budem robiť , čo ja chcem. Chodí sem. A iní mi budú veriť, aj keď mi ty neveríš. Iní mi povedia, že ho v noci videli chodiť. Veď raz sa zbadáš, či som mala pravdu, alebo nie. Už bude neskoro. Len sa ho zastávaj.“ Jožka krútila hlavou:
„Ja sa jeho predsa nezastávam. Mne je len proti logike, o čom ma ty chceš presvedčiť. Tvrdíš mi, že zobral zlomený čekan, že vymenil starý stôl na povale, presviedčaš ma, že dvere na kúpeľni nie sú tvoje, hoci tu visia dvadsať rokov,že zobral štartéry, radiátory. Minule si mi telefonovala, kde som si vázu preložila. Medzi oblečenie mi, keď odídem, schovávaš parfum, kávu, lebo sa bojíš, že mi to NIEKTO ukradne. Kto? Veď si tu sama. Mala by si doktorovi povedať o všetkých týchto „zdaniach“". Rozzúrila sa. Hodila hrnček o zem: „Chcete zo mňa blázna spraviť. Nikto si nedovoľuje do mňa, čo ty. Všetci si ma vážia, vypočujú a ty si myslíš, že som blázon?“
„Ja netvrdím, že si blázon. Si chorá, trpíš paranojou. Ľudia radšej hodia rukou, nepoznajú tieto tvoje nočné sledovania, môžu si len domýšľať, kto má pravdu. Myslíš, že MU to niekto nepovie? Si presvedčená, že nech sa kdekoľvek v okolí svieti, svieti ON. Aj keby to zrovna bol ON, nech, veď je doma. Tvrdíš, že v noci chodí po dedine? Ani v tej tme nevidíš. Môžeš počuť len kroky a si presvedčená, že je to on. Tvrdíš, že nikomu nič nevravíš, lebo sa bojíš a potom mi povieš, že ľudia vraveli. Kedy? Veď už ani do obchodu nechceš chodiť, lebo si presvedčená, že by prišiel do domu. Cez deň. Zamykáš všetky dvere,kľúče berieš so sebou, na kľučku vešiaš topánky, podopieraš rohožou a to máš ostatných susedov doma naokolo. Nechceš chodiť do kostola, lebo si myslíš, že by vtedy prišiel a nepresvedčí ťa ani to, že v tom kostole za mňou stáva a že ty, keď sa odkiaľkoľvek vrátiš domov, musíš všetky dvere odomykať. V sobotu si štyroch ľudí pristavovala a ukazovala si im diery na susedovom dome. Tvrdila si, že ich urobil ON. Nebojíš sa, že ťa udá? Nebojíš sa, že budeš platiť pokutu, súd, že ho na cti ukracuješ?“ Jožka sa jej snažila milo vysvetľovať a dohovárať. JEJ nemohúca zúrivosť sa nedala ovládať. Začala po Jožke zjapať: „Nech ma udá, potom im všetko ukážem na papieri, čo mi ukradol. Že mi denne kradne elektriku, že mi vymenili elektrikári hodiny, vymenila som zámku, aj tak mu nestačí? Ako navŕtal diery? No vŕtačkou. Ako ináč. Ty múdra!“
„Kedy by ich navŕtal, aby ho nikto nevidel?“ Skočila jej Jožka do reči. „A povedz mi, koľko si doplácala na elektriku, aby sme to prerátali.“
Ťo ťa nemusí trápiť, či som za elektriku doplácala. Kradne mi ju.“ Trvala ONA na svojom. "Keby chcel nebadane tie diery na dome vyvŕtať, musel by mať vŕtačku na ručný pohon, musel by vŕtať v tme. Ja si neviem predstaviť, aby stál na rebríku , v trojmetrovej výške. Potme. Okrem toho, nech by vŕtal hoc aj ručne, v noci by sa zvuky do ďaleka niesli. Načo by ich robil? Do takého múra? Prečo to trápi teba? Nie sú na tvojom dome. A tie diery, o ktorých vravíš, sú tam pozostatky po satelite, ktorý tam Jano predtým mal. V dome je uzatvorený elektrický okruh. Z vonka sa nedá napojiť a ty si zbytočne ničíš zdravie. Vieš , čo ti navrhujem? Pozývam ťa k nám. U nás ti nikto nič kradnúť nebude.“ Milo sa Jožka na ňu usmiala. „To nemôžem. Keď som minule k Vám išla, vieš , čo mi Kamil povedal:- No len choď, keď sa vrátiš, dom tu už nenájdeš. A ty teraz chceš, aby som dom nechala prázdny? Okrem toho, lieky mi treba, dôchodok dostanem, nemôžem ísť.“ Jožke bolo ľúto. Chcela jej pomôcť a ONA nechcela.Kamil s ŇOU žartoval a ONA to brala za bernú mincu. Je presvedčená, že ona má pravdu. Že akékoľvek nočné zvuky, reťaze psa, skákanie kún, nočné vytrubovanie mládencov na dievčence, že všetky takéto zvuky robí ON, aby ju zničil. Tvrdí, že cez stenu počuje, ako sa ON o nej rozpráva. Nedovolí, aby sa v dome hlasnejšie rozprávalo. Nedovolí, aby sa spomenulo slovo PENIAZE. Keď príde ojedinelá návšteva, zatvára okná, lebo by mohol počúvať. Nerešpektuje, že je ON práve v práci. Hneď ma okríkne, že sa nemám starať, že je to jej vec. Nikto nepresvedčí jej rozdvojenú myseľ, že to všetko sú jej predstavy a že jej nikto ublížiť nechce. Trpí ONA, že ju nechápeme a tým i nemáme rady. Trpíme my, sestry, bratia deti, lebo jej chceme pomôcť, ale nemôžeme, lebo jej nemáme v čom pomôcť, ONA je zdravá. Trpí ON s rodinou, lebo je obviňovaný aj z toho , čo nespáchal. JEJ nevyspytateľné správanie je ako rozbuška, nevieš, v akú kľudnú hodinu vybuchne. Je inteligentná, obetavá ale náladová. Čo je lepšie: aby ľudia vedeli, že je chorá, alebo ich nechať v domnienke, že je plná nenávisti a zloby?
Komentáre
vasi,
vas-tažký problém zas..
je to velmi tažká chvíla-prežívat to-nepresvedčíš - moja milá..chorý to vidí svojimi očami-nesúhlasí s nami..
taká bola moja matka..čím viac som jej oponovala-nenávidela ma ..skrátka..
neviem poradit-ako žit a nezabit /nadsázka/ a to prežit..ja som desatročioa vydržala..teraz sa to láme...staroba a nevládnost=potreba pomoci..to je známe..
v takýchto situáciách mi chýbal zásah Boží..nič..trp a vydrž-bo inak to všetkých zloží..
našu rodinu to poznačilo..ale svedomie máme čisté..a to dôležité je..iste..
jajaj,
Radosť,
Vasi,
PS: mali sme jednu pani v rodine..silna, ale naozaj neurastenia..az obludna..ta chodila na preliecenia a velmi dobre to na nu posobilo.. aj vzduch, zmena ludi, prostredia..
jajaj,
uff..
Len otázka
Kamarátova babka má podobné "stavy"...
Iviak,
Neviem čo povedať...
uf,
Bonnie,
ma pravdu,
toto ma zaujalo!
Postoj lekára je "trochu čudný! -4roky trpia príbuzní a nevie im pomôcť?...
A ešte-logické argumenty takémuto chorému nepomôžu-skôr milosrdná lož.../v dobrom slova zmysle/.