verte - neverte

Keď mal syn necelé dva mesiace, Ľudmila si zbalila svoje veci, plienky sunár i to najsúrnejšie a odsťahovala sa k svojim rodičom. Jaro bol v práci. A potom bratanec šalel. Nechápal. Na babku kričal. Dožadoval sa odpovede na jednoduchú otázku: Prečo??? Nenadával jej, nebil ju, opitý domov nechodil, s kamarátmi sa neflákal. Tak prečo?! Tešil sa z malého, túlil si ho k sebe. Tak prečo?! Láskal sa po večeroch s ňou, na prechádzky v nedeľu s kočiarom spolu vykračovali . Tak prečo?! Nikto z blízkych mu odpovedať nemohol a on odpoveď od nikoho nechcel. Len od Ľudmili. Zelený v tvári- od strachu, od ľaku i od zúfalstva, aj zlosť v ňom sa hlboko skrývala,  sa vybral, na druhý koniec dediny, k Ľudiným rodičom. Sprevádzal  ho jeho otec, môj strýc. Ľuda plakala, že jej smutno samej býva, že ona doma chce bývať, nie s babkou. Že nemá iný dôvod z domova utekať a manžela opúšťať. Jarovi sa uľavilo. Oko sa rozveselilo. Aj v tvári slnko odzrkadlilo. Zeleň zmizla a zdravá farba, zdravého muža, svedčila o jeho mladosti. Sĺúbil v meste o byt zažiadať.  Ľudmila sa teda opäť do zadnej babkinej izby presťahovala. Babka ešte častejšie nad Ľudou hlavou krútila. Malému pravnukovi sa veľmi tešila a Jarovi radami i ústupkami všemožne pomáhala.

Znovu ako holúbkovia si hrkútali. Spolu na jeseň slivkový lekvár varili. Na čerstvom domácom chlebe, z babkinej peci, babkinými rukami vymiesený, ho koštovali a v dobrej pohode sa zo svojho znovunadobudnutého šťastia radovali. Aj Martina tam vtedy s nimi bola. Malého Jarka pestovala. Ľuda ju teraz často pozývala, malého do kočiara vkladala a milo si ju doberala: “Martina, nech sa i na teba prilepí! Veď máme dvadsať, nech sa i ty skoro vydáš a deti máš.“ Martina jej narážky druhým uchom vypúšťala. Nedôverovala jej. Chcela vedieť, prečo Ľuda tak veľmi Martine Petra I. závidela. Prečo, keď ho tak veľmi chcela, potom ho oklamala? Toto Martina vedieť chcela, ale nikdy sa to nedozvedela. Čakala, že Ľudmila sama začne o Petrovi hovoriť. Nie! Nikdy ho nespomínala. 

A znovu prišli Vianoce a Ľudmila Martine oznámila, že je znovu tehotná. To bolo radosti v oboch rodinách. Malý Jarko bude mať súrodenca. Martina verila, že to malé zaváhanie Ľudmily, už pominulo a že jej viac smutno nebude, keď Jaro na kompletnú rodinu zarábať bude. Už sa nič zlé nemože stať. Martina bola presvedčená, že Ľudmila teraz už naozaj Jara ľúbi, že je s ním šťastná.

Jarkovi narástol jeden zúbok, potom druhý. Jeho veľké hnedé oči, po otcovi zdedené, boli stále usmiate. Drobnučké pery, akoba od jeho mamy odkopírované, prvé slová komolili. Jeho krátke nožičky  prvé kroky drobčili, cez prvý rôčik sa pred pár dňami prehupli, keď sa v ich rodine narodilo druhé dieťatko. Dievčatko. Na Terezu splodené, jej menom i krstené. A kolotoč poviností sa rozkrútil. Nielen povinností. Aj udalostí, ktoré sa takmer do roka a do dňa opakovali. Ľudmila opäť svoje šatstvo pobalila, deti do kočiara naložila a odsťahovala sa znovu k svojim rodičom. Jej mama nezakročila a dcéru k mužovi nazad neposlala. Lenže Jarovo srdce zamrelo a o návrat a o priazeň sa viac doprosovať nešlo.