verte - neverte

Piatok ráno. Posledný pracovný deň. Pol siedmej ráno. Zatváram byt a ponáhľam sa, výnimočne , na autobusovú zastávku. Pár schodíkov a stojím pred priechodom pre chodcov. Čakám. Dávam prednosť autám. Oproti mne , sa na priechod vydal skorosusued. Zľava mal voľno, mohol ísť. Ale.... Človek, ktorý kráčal s dvoma barlami, dostal sa do stredu a musel zastať. Nedostal prednosť! Na priechode pre chodcov! Všetky autá sa veľmi ponáhľali, lebo ich majitelia by niečo zmeškali. Čo by zmeškali za tých pár sekund? Čo by sa im bolo stalo , keby boli zastali? Nemohol utekať. Mohol len stáť na stredovej čiare a obávať sa, či ho náhodou protivietor aj o zem nehodí. Zebra je po daždi klzká, aj po snehu. Stihli by prísť neskôr do práce? Báli sa, že im niekto obsadí parkovisko? Nestihli by vypiť rannú kávu? Nedostali by čerstvé rožky? Alebo sa báli, že ich ostatní vodiči na ceste predbehnú? Obávali sa potrubovania? Čo to bolo, čo ich urobilo neľudskými? Niekto ich predbehne a prečíta im všetky novinky v novinách? Nechápala som. Nechápem a vyzývam:

Prosím vás majme na mysli, že aj my raz môžeme byť inými účastníkmi cestnej premávky, ako na sedačke za volantom auta a budeme musieť použiť priechod pre chodcov. Dajme prednosť na priechode všetkým, čo to budú potrebovať! Neverím, že by nám niečo za ten čas ušlo. Možno iba ak tá ľudskosť.

Pekný bezpečný víkend Vám želám