verte - neverte

Dnes som prežila veľmi príjemný deň. Nie, nymyslite hneď na sex, aj keď je streda. Aj keď môžem povedať, že pomilovaná bola moja duša, myšlienkami a rozhovorom s príjemným mužom. O tom ale na budúce.

Bola som na jednaní v našom stoličnom meste , pod hradbami Matúša Čáka. Jednanie so zakazníkom skončilo síce nerozhodne, ale to ma až tak netrápilo. Rozhovor skončil veľmi skoro, aby som mohla ísť na obed a na kávu som nemala absolútne chuť. Slniečko svietilo, bolo cítiť príjemnú vôňu pomaly prichádzajúcej jari, tak som sa pomaly presúvala prechádzkovým krokom ku poliklinike. Rozhodla som sa, že sa konečne pôjdem načasovať na mamaografiu. Žiadanku, už skoro mesiac, nosím v kabele. Cestou som nakúkala do výkladov, ale ani do jedného obchodu som netúžila vojsť. Blížiac sa k Námestiu svätej Anny som narazila na predavača NOTABENE. Zbadala som ho na poslednú chvíľu a aj som trochu zaváhala, kým som k nemu podišla bližšie. Prekvapil ma jeho vek. Neviem, koľko mal, ale zdal sa mi tak na dvadsaťpäť. Nie som naivná, aby som si myslela, že predávajú iba starší, ale ja som na takéhoto mladého nemala šťastie naraziť. Nebol vysoký, bol oholený a celkom slušne oblečený. Otvorila som kabelu, vybrala 2 € , usmiala sa na neho: „Nech sa páči.“ Podala som mu peniaze.
„Ďakujem: Ste dnes prvá a ešte ste sa na mňa i milo usmiala. To sa mi nestáva. Pekný deň Vám želám.“ Zažel mi.
„Aj vy ho dnes budete mať.“
„Kiežby ste mali pravdu. Už dlho naň čakám a tak veľmi ho potrebujem.“ Hovoril kultivovane. Bez príznaku nárečia.
S miernym úsmevom na perách som kráčala ďalej. Neponáhľala som sa, obzerala sa.Pomaly si vakračovala. Z druhej strany chodníka prechádzala ku mne jedna pani, možno v mojom veku a mala nepodarene povyťahovanú nohavicu, trčala jej hrubá hnedá ponožka. Nikto na blízku nebol , tak som na ňu zavolala:
„Mladá pani“- otočila sa ku mne. „Máte, zastrčenú nohavicu v ponožke.“
Pozrela sa na nohavice a nerozhodne na mňa: „To nevadí.“ Zasmiala sa.
„Prepáčte, nechcela som vás uviesť do rozpakov, len som nechcela, aby ste boli v oku posmeškárov, preto som Vás oslovila.“
„Ja vám ďakujem. Ste milá, to sa často nestáva, aby vás upozornili. Skôr popri vás mevšímavo prejdu. Len viete,“ znovu sa zasmiala. „To tá druhá nie je na mieste. Obe nohavice boli do ponožiek zastrčené, ale chôdzou sa pomaly vysúkali. Dovidenia.“ Zrazu zabočila do plechových vrát vojenskej prokuratúry. Za chvíľu som bola v poliklinike.
Pri registračnom okienku bolo pár ľudí, počkala som na koniec a poprosila sestričku, aby ma objednala. Pozrela do počítača.
„Škoda, že nemáte i žiadanku. Mohli by ste ísť i hneď.“ Povedala sestrička. Neveriacky som na ňu pozrela a rýchlo otvárala kabelu.
„Náhodou ju tu mám. Som šokovaná, že máte voľno.“ Podala som jej žiadanku a išla si sadnúť. V čakárni nebolo veľa ľudí a ja ako vždy, som ich v mysli šacovala. Od vchodu prichádzala veľmi pekná pani. Bola veľmi zachovalá, vo veku dobrých sedemdesiat. Blond , s makeupom, v žltom pulóvri, lipovozelenej sukni, korále toho istého odtieňu. Takou by som, v jej veku, chcela byť. Nádherné prsia, bez spodnej košielky, jemné náznaky zpod pulóvra krajkovej podprsenky, „hadie“ čižmičky, cez ruku prehodený kabátik. Aj keď nebola štíhla, jej tvár a postava hovorili o minulosti veľkej krásavice. Potom pristúpili k okienku matka s dcérou. Boli rovnako vysoké, rovnako chudučké. Matka mala neupravené odfarbené vyrastajúce vlasy, zlatavú, do bedier vetrovku, neforemné slivkovomodré menčestráky, krátke ku čižmám, na hrubom plnom podpetku. Dcéra mohla mať cca 11 rokov. Už pred okienkom mali živú debatu, ale neuvedomovala som si zmysel, až kým si nesadli ku mne.
„Vydrž“, zachytila som reč matky.

„Nevydržím!  Idem si kúpiť čaj !“ Tvrdým hlasom oponovala dcéra a chcela sa dostať do tašky matky.
„Máš vodu. Za chvíľu pôjdeme dnu.“
„Chcem si ísť kúpiť čaj.Nechcem vodu“ Ďalej sa trmali o tašku.
„Napi sa vody, teraz nikde nepôjdeš!“Dcéra stále drzo papuľovala a mne sa začal dvíhať tlak. V duchu som si hovorila: „ je to jej matka, nech ju umlčí, malú buričku.“
„Nechcem vodu!“ Hlasno a zúrivo protestovala dcéra. „Vadí ti, že si chcem kúpiť čaj? Ha? Čo si myslíš? Určite nás hneď zoberú! To si teda stopnem, za koľko ťa zavolajú!“papuľovala ďalej a matka sá bránila, ale prísnosť jej hlasu bola tatam.
„S tebou tak ísť na vyšetrenie, už ťa nikdy so sebou nezoberiem. Radšej si mala do školy ísť. Nemožne sa správaš.“ Vyčítala jej matka. Dcéra nezostala nič dlžná:
„A ty si čo o sebe myslíš? Že si najmúdrejšia na svete?“ Viac som nemohla počúvať a zostať ticho. Prerušila som jej kanonádu voči matke. Nadýchla som sa , ale ovládala sa a primeraným tónom, takým, aby som počúvajúce okolie nezobudila z letargie:
„Milá slečna! Tá osoba pri tebe, je tvoja mamička, ktorá sa o teba stará, vychováva ťa a ty ju urážaš, akoby bola tvoja kamarátka.“ Bola som k nej natočená a čakala som, ako bude reagovať. Obe sklonili hlavy, dcérine pery sa pohybovali, hoci hlas nebolo počuť.
„Keby som bola ja tvoja mamička, už by som ti bola dala dvakrát po puse.“ Neviem, čo si ďalej hovorili, či na mňa nadávali, alebo nie, lebo sa otvorili dvere a mňa zavolala sestrička.
Keď som vyšla, bolo ticho. Všetci prítomní mlčali! Ja som čakala a pomaly si obliekala a zapínala kabát. Neozvala sa . Ani matka. Nahlas pozdravila a odišla. Rozmýšľala som, čo takú sopľaňu viedlo, k takej neláske, nevďačnosti, papuľnatosti k vlastnej matke. Mladé slečny sa búria. Aj ja som sa búrila. Lenže, mala som blízko k dospelosti a nie takýmto drzím spôsobom a na verejnosti. Som presvedčená, že takéto správanie má buď jej stará mama k jej mame a teda sa to dedí, alebo sa takto neľútostne, znevažujúco rozpráva manžel s manželkou pred deťmi. A to je veľmi smutné