verte - neverte

Bol august 68 a moja mama sa rozhodla, že pôjdeme „na výlet“ do ZV. Otec už bol, ako záložák niekoľko dní , odvolaný na letisko.                                                                                                                                                                                       Červená suknička, bodkovaná mašľa s bielymi ponožkami, taká vyparádená som bola a brat , ten mal súpravičku s námorníckym motívom. Susedia sa čudovali, čo to tej mojej mame napadlo! Nič nedbala, do autobusu s nami nastúpila a k najbližšej vlakovej zastávke nás odviezla. Výdajníčka biletov na železničnej zastávke sa tiež čudovala a lístky jej veru odoprela. Nuž a tak mama konečne teda pochopila, že výlet sa konať nebude. Urobila čelom vzad, aj s nami deťúrencami a pešo sme sa vracali 8 km cez doliny, popri potoku, domov. Keď náhodou letel „lietadlový prieskumník“ , dosť nízko nad zemou, neváhala, do jarku nás hodila, vlastným telom kryla. Červená suknička i biele ponožky už krásne neboli a horúce slzy strachu sa po lícach rynuli.
Ako to už býva, dobrí ľudia ešte žijú a na správnych miestach sa objavujú. Po ceste sa blížila naša záchrana proti strachu a boleniu detských nožičiek. Motorka. So šoférom, ešte v koženej prilbe, o ktorej obraze tí mladí ani šajnu nemajú. My sme boli traja! No a čo! Veď po dedinách príslušníci VB nechodili. Mňa posadili, v červenej sukničke, na nádrž, ujo záchranca sa posunul za mňa, za ním bol natlačený brat a na konci naša mamina, tuho sa držala uja šoféra.. No a keďže toto píšem, už viete, že sme šťastne prežili. Na výlet do ZV v auguste 68 sme takmer každý rok so smiechom spomínali