verte - neverte

Bolí ma hlava. Čo si to myslíte! Samozrejme , že nie z alkoholu. Z mojej mamy!
Bola som na oslave. Hudba, zájedka, spoločnosť vhodná pre každého. Na chate, kde nie ste pod drobnohľadom náhodných i známych. No a ako to býva, keď sa dobre zabávate, na hodiny nehľadíte.
Otáčam potichu kľúčom, aby som osadenstvo nezobudila, otvorím dvere a od zľaknutia mi vypadla z ruky kabela:
„A ty si kde tak dlho? To sa nehanbíš? Matka dvoch dvoch detí! To sa tak neskoro domov chodí? To si čo o tebe susedia pomyslia?“
„Mamiiiii! A ty sa tu kde berieš? A nekrič! Veď všetkých zobudíš, aj tých susedov, čo ani nevedeli, že doma nie som.“
„Nezobudím! Ja som si myslela, že si zodpovednejšia!“
„Mami, bože . A keď idem na oslavu päťdesiatky, čo nechodím každý týždeň, tak asi neprídem za vidna domov a ešte triezva! Čo by asi kolegovia povedali? Ty nevieš, ako sa hovorí: Smiešne je, keď triezvi spievajú a opití sa modlia. Hádam by som sa ja, triezva, na opitých nedívala.“ Zaliezla som do kúpelne a potom už bolo ticho.
Polnočné podávanie hubovej polievky mame nestačilo. Ráno, násilne zobudená, pripravila som raňajky a mama sa pustila do mňa znova:
„Akým to ideš vzorom? Pre deti chceš byť alkoholička?“
„Mami, prosím ťa nezveličuj a už včerajšok nechaj tak. Deti ma nevideli a opitá som nebola.“
„Ani triezva si nebola. Máš sa o rodinu starať a nie s cudzími v chate vysedávať!“
„Neviem, čo rýpeš. Deti mali navarené, muž zaškolený a kto mal vedieť, že prídeš? „Vyvádzaš, ako býk v aréne, pre nič, za nič. Mám tridsaťpäť, tak neviem, prečo kritizuješ!“
„Aj tebe sa čudujem, že jej to toleruješ. Druhý muž by sa týždeň nerozprával a ty ani necekneš, že prišla o polnoci domov!“
Bola som presvedčená, že viem, s kým pod jednou strechou bývam, kto vás podrží, kto pod vami konár nepodpíli.
„To prišla ešte dobre. Inokedy aj neskôr chodí! Dôležité je, že potrafí domov po dvoch!“